V septembri roku 1912 podielníci z Lúčok podali verejnosprávnemu výboru Liptovskej župy žiadosť o zaradenie Lúčiek medzi liečivé kúpele v Uhorsku. V podaní na piatich stranách podrobne poukázali na význam liečivých vôd, ktoré prinavrátili zdravie mnohým chorým. Podľa mienky hlavného slúžneho kúpele boli súce na zaradenie medzi liečivé, keďže boli vybavené na primeranej úrovni.

Novodobým bádaním sa kúpeľná liečba dostala na vedecký základ, podopretý klimatickými, chemickými a biologickými výskumami, ktoré zdokonalili metódy liečby. Lúčky svojimi procedúrami, medzi ktoré patrilo pitie minerálnej vody, kúpanie sa v liečivom prameni, masáže a rozličné kombinácie, vracali zdravie rozličným spoločenským vrstvám. O novú klasifikáciu a chemickú analýzu minerálnych vôd v Lúčkach sa v roku 1916 zaslúžil uznávaný odborník Dr. Viliam Hanko z Budapešti, člen Uhorskej akadémie vied.

Významnú úlohu v rozvoji kúpeľnícva za Slovenskej republiky zohrala Robotnícka sociálna poisťovňa v Bratislave. Podľa zákona sa starala o zdravie poistenca a jeho rodiny. Zo svojich prostreidkov stavala a zriaďovala nemocnic, sanatóriá a zveľaďovala kúpeľné strediská. Začiatok socialistickej éry v dejinách kúpeľníctva znamenal zákon č. 125 zo 6. mája 1948. Prírodné liečivé zdroje a kúpele boli znárodnené. Štát tým nadobudol právo disponovať s minerálnymi prameňmi a získal vlastnícke právo na kúpeľný majetok. Znárodňovanie sa skončilo v roku 1950. V 60. tych rokoch 20. storočia sa začala nová výstavba, ktorá zvýšila kapacitu kúpeľov a zmeila celkový vzhľad kúpeľného areálu.